Rozhovor:
Tibor Horváth

Celý svoj život venoval deťom. Ukázal, že aj Róm z priemernej rodiny dokáže zabezpečiť seba, svoju rodinu a dať domov aj iným deťom, ktoré ho potrebujú. Nezištný človek s veľkým srdcom. Tibor Horváth.

Pomoc od štátu nie je všetko,
mnoho treba dokázať vlastnými silami

Detstvo ovplyvňuje do určitej miery budúcnosť každého človeka. Aké bolo to vaše?

Moje detstvo bolo pekné. Pochádzam z robotníckej rodiny. Otec pracoval dlhé roky ako robotník, mama robila upratovačku. Bohužiaľ, rodičia žili v zlých pomeroch a školu veľmi nenavštevovali. Snažili sa nám však vynahradiť všetko to, čo oni nemali. Chodili sme do školy a, samozrejme, ako rómske deti sme navštevovali aj hudobnú školu. U nás je také „pravidlo“, že chlapec musí byť muzikant. Mám štyroch bratov, dvaja, bohužiaľ, zomreli. Ani jeden z nás sa síce nestal slávnym hudobníkom, ale hudobné vzdelanie nás obohatilo. Hrával som dokonca aj v dychovke a išlo mi to celkom dobre. Presťahovali sme sa do Rimavskej Soboty, keď tam rodičia kúpili dom. Na našej ulici sme boli jediní Rómovia. Nemali sme problém vychádzať so susedmi. Nepociťoval som, že by som bol mimo spoločnosti, pretože som Róm. Dokonca sme s bratmi hrávali futbal za Rimavskú Sobotu, ale nie v rómskom družstve.


Tibor Horváth:

Narodil sa v roku 1961. So svojou manželkou Alenou žije v Rimavských Janovciach. Okrem vlastných detí, syna Martina a dcéry Diany, majú s manželkou od roku 2010 dve deti v pestúnskej výchove a od roku 2011 dve deti v profesionálnej výchove. Po ukončení nadstavby na Strednej knihovníckej škole v Bratislave pracoval fyzicky ako zvárač. Momentálne je zamestnaný ako vychovávateľ v reedukačnom detskom domove Čerenčany. Táto práca bola pre neho motiváciou vyštudovať na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor Špeciálna pedagogika. Tibor Horváth je sčítaný človek so záujmom neustále sa vzdelávať. Empatia a dobré komunikačné, a organizačné schopnosti sú jeho silnou stránkou.

Prešli ste dvoma rozdielnymi zamestnaniami. Aký vývoj predchádzal vašej momentálnej pozícii vychovávateľa v reedukačnom centre?

Po základnej škole som sa dostal na gymnázium, keďže som sa dobre učil. Rodičia predpokladali, že ja som z rodiny ten, kto by to mohol dotiahnuť najďalej. U Rómov je chyba, že deti sa ťažko aklimatizujú v inom prostredí, majú strach z veľkého mesta a podobne. Ja som, našťastie, túto bariéru prekonal, pretože som sa aj doma na sídlisku neustále pohyboval medzi ľuďmi. Preto som nemal problém odísť na vysokú školu do Bratislavy. Po jej ukončení som sa rozhodol, že chcem pracovať fyzicky, keďže som aktívny človek a nebaví ma robiť kancelársku prácu. Dlhé roky som robil zvárača a veľmi sa mi to páčilo. Neskôr som ale vážne ochorel a bolo treba rozmýšľať, ako ďalej. Našťastie sa mi podarilo dostať sa na pozíciu pomocného vychovávateľa do reedukačného centra. Neskôr si riaditeľ všimol, že mám vzťah k deťom. Jedného dňa si ma zavolal k sebe a spýtal sa ma, či by som sa im nechcel viac venovať a prejsť na pozíciu denného vychovávateľa. Podmienka ale bola, že musím ísť študovať špeciálnu pedagogiku na vysokú školu. Rád som sa učil, tak mi to nerobilo problém. Od ukončenia vysokej školy teda robím denného vychovávateľa v reedukačnom centre Čerenčany. Do dôchodku by som išiel rád ako vychovávateľ.

Práca s deťmi môže byť dosť vyčerpávajúca, no vám osobne zrejme dodáva energiu.

So ženou sa nám podarilo vychovať deti tak, aby boli úspešné. Syn aj dcéra sú vysokoškoláci. V reedukačnom centre máme rómske aj nerómske deti. Tieto deti nemôžu za to, že sa k nám dostali. Pochádzajú z neúplných alebo z rozvrátených rodín. Snažíme sa im ukázať, ako sa dá žiť, aby v živote niečo dokázali. U niektorých detí, keď prišli do centra, bolo cítiť, že majú voči Rómom predsudky. My sa snažíme tieto predsudky odbúrať. Ukazujeme im, že aj rómske deti sú dobré, a že sa dá žiť aj inak, ako boli naučené doma. Chceme, aby mali na nás pekné spomienky, keď opustia centrum.

Máte vlastné deti. Aký je však pocit nahrádzať otca cudzím deťom?

Nikdy som nerobil rozdiely medzi mojimi deťmi a deťmi z reedukačného centra. Ako vychovávateľ musím myslieť na to, že aj tieto deti majú svojich rodičov, ale, bohužiaľ, nemôžu byť s nimi, tak im jedného z nich nahrádzam. Veľakrát si pozývame domov na návštevu deti z nášho centra. Robíme to z lásky k deťom. Chceme im ukázať, že sa dá žiť aj inak. Deti sú u nás ako doma, hráme sa spolu, pozeráme televízor, aj s nami jedia. Je to veľmi dôležité, lebo im ukazujeme, ako vyzerá rodinný život.

Pochádzate z početnej rodiny, zrejme máte radi okolo seba spoločnosť. Aj preto ste sa rozhodli dať rodinu štyrom cudzím deťom?

Už počas štúdia na vysokej škole som vedel, že sa stanem vychovávateľom. Keď sa nám podarilo kúpiť väčší dom, cítili sme potrebu nahradiť domov deťom, ktoré to potrebujú, aby nám ho vyplnili svojou energiou a radosťou. Preto sa staráme so ženou ako náhradní rodičia o ďalšie štyri deti. Naša spoločnosť delí ľudí na Rómov a nerómov, my to nerobíme. Ja mám rovnako rád rómske aj nerómske deti.

Gymnázium zvyknú navštevovať najmä deti z majority. Nerobilo vám problém začleniť sa do ich spoločnosti?

Na gymnáziu sme boli v triede iba dvaja Rómovia. Nestávalo sa, že by nás ostatní spolužiaci odsúvali nabok. Ja som mal väčšinou nerómskych kamarátov. Po škole sme hrávali futbal na dvore veľakrát až do večera. Nikdy som ale kvôli tomu nezanedbal prípravu do školy. My Rómovia sa musíme vedieť začleniť do spoločnosti. Nemôžeme to brať tak, že ja som Róm a nemám teraz takú istú šancu ako ostatní.

V práci takisto nemáte problém?

V práci mi nedávajú najavo, že som Róm, ani mojim ostatným trom rómskym kolegom. Pre rómske deti som vzorom, lebo vidia, že aj Róm môže v živote niečo dokázať.

Prácou s deťmi ste naplno vyťažený. Máte čas aj na koníčky vo voľnom čase?

Od detstva mám rád šport, zbožňujem knihy a vždy si kupujem nové časopisy. Keď som bol malý, pravidelne som chodieval do knižnice. Knihy som čítal od rána do večera, často až do noci s baterkou pod perinou, kým som knihu nedočítal do konca. Naši Rómovia nečítajú knihy a aj preto sú málo rozhľadení, nevedia sa zapojiť do komunikácie s inými ľuďmi. Pochádzajú z neúplných alebo z rozvrátených rodín. Snažíme sa im ukázať, ako sa dá žiť, aby v živote niečo dokázali. U niektorých detí, keď prišli do centra, bolo cítiť, že majú voči Rómom predsudky. Keď sa dostanú do spoločnosti, cítia sa sami. Mám tiež veľmi rád hudbu, najmä rómsku. V dnešnej dobe je veľa talentovaných ľudí, ktorí vedia hrať na hudobný nástroj. Aj môj syn je huslista. Keď mám možnosť, zapnem si počítač a sledujem týchto nadaných muzikantov na internete. Často sa mi stáva, že pri počúvaní hudby sa zabudnem pri počítači aj do pol tretej ráno.

Vašou vášňou boli napríklad knihy. Neplatí všeobecne, že silný záujem o niečo nakoniec pomôže v živote preraziť aj Rómom, ktorí žijú v horších podmienkach?

Rád by som rozvíjal vzdelávanie Rómov. Bohužiaľ, zanedbávajú výchovu a vzdelávanie, a to je práve to, čo by najviac potrebovali. Veľmi málo sa pomáha Rómom, ktorí by si to zaslúžili, na úkor tých, ktorí si to nevážia a nechcú dať deťom vzdelanie. Väčšina rómskych detí vyštuduje učňovskú školu. Skončí sa to tým, že dostanú výučný list a nerobia to, čo vyštudovali, ale idú na Úrad práce a sú v evidencii nezamestnaných. Chcel by som sa venovať týmto deťom, aby sa zlepšovali v tom, čo vyštudovali a zabezpečiť im aj zamestnanie, dať im šancu podnikať.

Vidíte nejaké východisko z tohto problému?

Rodičia nechtiac zanedbávajú výchovu svojich detí tým, že ich síce pošlú do školy, ale ďalej sa im nevenujú. Tým pádom deti prídu domov zo školy a, pravdupovediac, ktorému dieťaťu sa chce učiť, keď nemusí. To je typické pre rómske rodiny. Chcel by som navštevovať tieto rodiny a pomôcť im. Školy nemajú čas na to, aby učitelia chodili po rómskych rodinách a informovali rodičov o výsledkoch dieťaťa a zisťovali, akú majú doma situáciu. Chcel by som vytvoriť pracovný tím, ktorý by sa deťom v tejto oblasti venoval. Doučovali by sme ich, keď by to bolo potrebné. Aj po ukončení školy by sme sa chceli ďalej s nimi stretávať a dať im odrazový mostík, aby mohli byť v budúcnosti úspešní a mohli sa zamestnať. Ja osobne mám pocit, že štát až veľmi pomáha Rómom. Z toho vyplýva nevraživosť medzi Rómami a nerómami. Prečo by Róm mal čakať na to, že mu štát pomôže? Všetko to, čo som si vybudoval, vybudoval som bez pomoci štátu. Pokiaľ štát pomáha, nech pomáha, ale netreba od neho stále očakávať pomoc, treba aj niečo dokázať. Ja by som zaviedol pravidlo trikrát a dosť. Myslím si, že u nás viazne komunikácia medzi ľuďmi a uzatvárajú sa do seba. Prvoradé je, aby sa im nepomáhalo hmotne, ale inými spôsobmi.

Majoritná spoločnosť Rómov všeobecne, žiaľ, nevníma pozitívne, ako sa s tým vyrovnávate?

Už v detstve som si uvedomoval, že som Róm. Vyrovnal som sa s tým a nerobilo mi to problém, lebo som sa chcel začleniť do spoločnosti. Som hrdý na to, že som Róm a necítim sa byť menejcenný. Ľudia by mali byť hrdí na to, kto sú, a nerobiť medzi sebou rozdiely. Občas sa hanbím za našich Rómov, keď sa nevedia vyrovnať s tým, že sú Rómovia. Na druhej strane však mám veľa rómskych priateľov a cítim sa dobre v ich spoločnosti.