Rozhovor:
Mária Demeová

Dobrovoľníčkou v rómskych záležitostiach sa stala už v tínedžerských rokoch. Jej cieľavedomosť, vytrvalosť a životné skúsenosti by jej mohli mnohí závidieť a učiť sa od nej. Žije v prítomnosti a naplno sa odovzdáva tým, ktorí to potrebujú najviac. Mária Demeová.

Nás integrovaných Rómov je veľa a tým menej šťastným pomáhame radi.

Pochádzate z Hnúšťe, malého mestečka, v ktorom žijú spolu Rómovia aj Nerómovia. Ako sa tu žije?

Z pohľadu mladého človeka je Hnúšťa veľmi nudná a fádna, z pohľadu starších ľudí zase pokojná. Pre mňa osobne toto mesto nie je na nejaké dlhodobejšie zámery. Čo sa týka zmiešaného obyvateľstva, vzťahy sú podobné ako v iných mestách. Všade sú dobrí ľudia aj tí zlí, takí, ktorí majú radi Rómov aj tí, ktorí ich radi nemajú.

Napriek tomu ste boli už počas štúdií dosť aktívna.

Začala som študovať bakalársky stupeň v odbore sociálno-misijná práca s rómskou komunitou. V magisterskom štúdiu som pokračovala v odbore aplikovaná sociálna práca. Popri škole som už pracovala v občianskom združení Klub rómskych aktivistov. Pracovala som na projektoch, pomáhala s ich manažovaním, písaním aj realizáciou. Bola som koordinátorkou aktivačnej činnosti a túto prácu som robila od roku 2004 do roku 2008. Bol to veľký národný projekt zameraný na nezamestnaných ľudí. Koordinovala som kolegov ako majú zadeľovať prácu nezamestnaným. Stretávali sme sa s ľuďmi z úradov práce a z mestských úradov, kde sa táto práca zadeľovala.


Mária Demeová

Narodila sa v roku 1985 v Hnúšti. Bakalársky titul získala v odbore sociálno-misijná práca s rómskou komunitou. Magisterský titul nadobudla v odbore aplikovaná sociálna práca na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Zároveň do roku 2008 pôsobí ako koordinátorka aktivačnej činnosti v občianskom združení Klub rómskych aktivistov, a v tomto čase je projektovou manažérkou. Momentálne vyučuje anglický jazyk na Základnej škole v Hnúšti. Skúsenosti má už aj s novinárskou prácou. Od roku 2006 pôsobila v rómskych novinách Romano nevo ľil a zároveň bola redaktorkou Rómskeho národnostného magazínu v rómskej tlačovej agentúre.


Precestovanú už má skoro celú Európu a štyri americké štáty – Miami, Seattle, Cansas a Washington, do ktorých sa dostala v rámci stáže. Jej cestovateľský sen je navštíviť raz New York a Áziu. Otec bol aktívny hudobník, čo ovplyvnilo aj samotnú Máriu. Keďže vyrastala na rockovej hudbe, dodnes obľubuje rock, pop, ale aj rómsku hudbu. Tancovala v Hnúšti v rómskom súbore Šukar čaja a aj sama vedie tanečný krúžok.

Čomu sa občianske združenie Klub rómskych aktivistov venuje a ako dlho funguje?

Fungujeme už desať rokov. Naša činnosť je dosť pestrá, dalo by sa povedať, že z každého rožku trošku. Naše gro sú ale deti a mládež, ich voľnočasové aktivity. Chodia tu na rôzne krúžky, ako je spev, tanec a chodia sa sem aj doučovať. Každoročne robíme detské tábory, kde sa deti dozvedajú o rómskej kultúre, povzbudzuje sa ich rómska identita, aby sa nehanbili za to, kto sú. Učia sa o histórii a kultúre Rómov. Ďalej v rámci Dňa detí robíme rôzne športové aktivity. Na Halloween a Mikuláša organizujeme párty.

Vaše združenie prešlo pomerne dlhú cestu, kým sa úplne vyprofilovalo. Aká je história jeho vzniku?

Občianske združenie Klub rómskych aktivistov nevzniklo ako iné združenia, keď sa stretnú kamaráti, ktorí si povedia, že si idú založiť združenie s vidinou nájdenia si práce. U nás to bolo inak. My sme boli členky občianskeho združenia Klub rómskych žien v Rimavskej Sobote. Tam sme nadviazali kontakty so ženami z iných miest, ktoré sa venovali rôznym činnostiam, povolaniam. Chodili sme na školenia, ktoré sa venovali témam ako gender alebo násilie páchané na ženách. Takto sme sa vzdelávali dva roky, a potom prišla myšlienka z Hnúšte, prečo si nezaložiť nejaké združenie, kde by sme mohli vzdelávať ženy v Hnúšti a robiť tu rôzne aktivity, aké sa robia v Rimavskej Sobote. Následne prišla ponuka z Nadácie Sándora Máraiho, že môžu vyškoliť skupinu ľudí, ktorí potom môžu založiť združenie v Hnúšti. Bol to mesačný tréning, kde nás učili, ako založiť združenie, ako fungovať. Nebolo to teda zo dňa na deň, ale tí ľudia boli naozaj na to pripravení. Moja mama, Marta Demeová, sa stala štatutárnou zástupkyňou.

V občianskom združení Klub rómskych aktivistov vediete deti k tomu, aby si uvedomovali svoj pôvod a nehanbili sa zaň. Ako pristupovali v tomto smere vaši rodičia k vám?

Veľmi dôležitá je v tejto súvislosti naozaj výchova. To, čo deti počúvajú dennodenne od svojich rodičov. Mne rodičia vždy hovorili, že sa nemám hanbiť za to, že som Rómka. Nie je vôbec dôvod hanbiť sa za to, že máme iný jazyk, inú kultúru, netreba to zapierať. Keď toto rodičia nepovedia svojim deťom a snažia sa to zakrývať, deti s tým neskôr, keď dospejú, majú problém. Považujem za veľký krok dopredu, že som sa mohla zamestnať ako učiteľka, vďaka skvelej riaditeľke, ktorá nerozlišuje ľudí na Rómov a Nerómov, ale na dobrých a zlých, slušných a neslušných. S kolegami takisto nemám problémy.

Stretli ste sa niekedy s diskrimináciou?

S diskrimináciou som sa osobne stretla už niekoľkokrát v rôznych súvislostiach, prípadoch. Neboli to nejaké vážne prípady, aké možno zažívajú iní Rómovia. Som však rada, že som sa s ňou stretla. Mala som aspoň možnosť vysvetliť tým ľuďom určité veci.

Učíte na základnej škole anglický jazyk. Ako vás vnímajú vaši žiaci?

Na to, že som v Hnúšti jediná Rómka, ktorá vyučuje, si myslím, že ma prijímajú veľmi dobre.

Cítite to, že ste Rómka, napríklad aj ako výhodu?

Považujem za veľký krok dopredu, že som sa mohla zamestnať ako učiteľka, vďaka skvelej riaditeľke, ktorá nerozlišuje ľudí na Rómov a Nerómov, ale na dobrých a zlých, slušných a neslušných. S kolegami takisto nemám problémy. Žiaci sa ešte nikdy nedostali do styku s Rómkou – učiteľkou a pravdupovediac ich to dosť prekvapuje a zaráža. Vypytujú sa ma na to, čo som študovala a podobne. Ja som k nim vždy otvorená, odpoviem im na všetky otázky, tak aj oni sú ku mne otvorení.


Vy ste sa narodili do integrovanej rodiny. Čo by ste poradili a odkázali do budúcnosti svojim žiakom, ktorí nemali to šťastie a nevyrastali v takej rodine ako vy?

Súčasná spoločnosť, najmä tá na Slovensku, má množstvo problémov. Nie je to ako vo Veľkej Británii, v Nemecku, vo vyspelejších krajinách. Či už sa to týka sociálneho charakteru alebo multikultúrnosti. My máme problém s tým, že nám deti nechodia do školy preto, lebo nemajú na autobus, nemajú si ani čo zobrať na desiatu. To je prvá vec. Pokiaľ aj chodia do školy, stretnú sa v nej s diskrimináciou, lebo sú inej farby pleti. Priala by som im, aby dokázali čeliť všetkým tým nástrahám, ktoré na ne budú číhať. Nerómskym deťom by som priala viac rómskych učiteľov.

Vyskúšali ste už aj novinársku prácu. Čomu ste sa venovali?

Moja novinárska práca sa začala v roku 2006 v rómskych novinách Romano nevo ľil, vďaka nebohej pani Šilanovej. Písala som články z kultúrneho a spoločenského života Rómov. Zároveň som začala pracovať aj v rómskej tlačovej agentúre ako redaktorka rómskeho národnostného magazínu.

Mediálny obraz Rómov býva často skreslený. Aká je vaša osobná skúsenosť s novinármi?

Ja osobne som mala šťastie na novinárov. Zatiaľ som sa nestretla s nejakým „protirómskym“ novinárom. Počula som už ale o takých. Dokonca aj moji kolegovia sa dostali do styku s podobnými novinármi. Každé ráno sledujem správy, noviny a cítiť, že mnoho novinárov nemá prehľad o rómstve. Nevedia, alebo nechcú ukázať Rómov v tom lepšom svetle. Mediálny obraz Rómov nie je ideálny, ale myslím si, že sa to lepší oproti pár rokom dozadu. Už neukazujú iba Rómov tanečníkov a hudobníkov alebo Rómov z osady, ale postupne začínajú prichádzať na to, že sú aj iní Rómovia. Možno je to aj kvôli tlaku spoločnosti.

V Amerike som sa cítila veľmi dobre, skoro ako doma. Je to naozaj slobodná krajina. Krajina, kde neriešia, či je niekto Pakistanec, Ind, Číňan alebo inej národnosti.
Navštívili ste Washington. V rámci akého programu to bolo?

Do Washingtonu som sa dostala v rámci medzinárodného návštevníckeho programu, ktorý každoročne organizuje americká ambasáda. Dostala som sa tam ako jediná Rómka. Boli tam zastúpené štáty ako Čína, India, Jordánsko alebo Bulharsko. Bola to zmes ľudí, ktorí pôsobili či už v politickej oblasti alebo v mimovládnom sektore, ktorý som zastupovala iba ja. Cieľom tohto programu bolo pochopiť americký systém celkovo, či už z politického, kultúrneho alebo spoločenského hľadiska. Stretávali sme sa tam s novinármi z mediálnych inštitúcií. Navštívili sme rôzne mimovládne organizácie, ktoré pracujú s minoritami.

Tento výlet vám ukázal svet z trošku iného hľadiska. Ako ste sa tam cítili?

V Amerike som sa cítila veľmi dobre, skoro ako doma. Je to naozaj slobodná krajina. Krajina, kde neriešia, či je niekto Pakistanec, Ind, Číňan alebo inej národnosti. Najmä je to demokratická krajina, zatiaľ čo tu o demokracii môžeme len snívať. Aj keď som tam bola iba ako návštevník, videla som možno všetko ružovejšie, a to aj napriek tomu, že sme mohli nahliadnuť pod povrch. Keby som sa však mala rozhodnúť, kam sa odsťahujem, do Ameriky by som odišla veľmi rada.

Už desať rokov pracujete na poli sociálnej práce. V šestnástich ste začali ako dobrovoľníčka. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?

Pokiaľ to Neróm dokáže porovnávať a odlišovať, nie je rasista. Pokiaľ nás hádže do jedného vreca, vtedy nastáva problém. Integrovaní Rómovia sa snažia pomáhať Rómom z osád a snažia sa ich dostať na vyššiu úroveň.
Pravdupovediac, keď som študovala na gymnáziu, netušila som, že niekedy budem pracovať s Rómami alebo v neziskovom sektore. Keď prišla príležitosť pracovať ako koordinátorka aktivačnej činnosti, vtedy ma to chytilo za srdce. Stále sme sa s ľuďmi rozprávali. Prišli ráno do práce a niektorí boli už vtedy zničení. Mne to nedalo a pýtala som sa ich, prečo sú takí bez nálady. Potom sa začali otvárať a rozprávať o svojich problémoch. Asi to ma najviac inšpirovalo, aby som začala pomáhať druhým. Pracovať v nejakom závode, odrobiť si svoje, dostať za to peniaze a ísť domov s pocitom, že som nič neurobila pre spoločnosť, pre lepší život, to by nebola pre mňa zaujímavá práca. Pracovať s ľuďmi je to najťažšie, ale zároveň najkrajšie.

Ako vnímate rómsku komunitu?

Rómsku komunitu vnímam z dvoch rôznych uhlov pohľadu. Poznám Rómov takých, ako som ja, integrovaných, ktorých je veľmi veľa. Poznám aj Rómov, ktorí žijú v osadách, o ktorých sa hovorí denne. Sú to dva rôzne svety, ktoré sa nedajú porovnávať. Pre mňa ako Rómku je to veľmi ťažké. Tak si neviem predstaviť, aké je to ťažké pre Neróma. Pokiaľ to Neróm dokáže porovnávať a odlišovať, nie je rasista. Pokiaľ nás hádže do jedného vreca, vtedy nastáva problém. Integrovaní Rómovia sa snažia pomáhať Rómom z osád a snažia sa ich dostať na vyššiu úroveň. Človek ale musí chcieť sám niečo zmeniť, inak to nemá význam.