Rozhovor:
Ivan Mirga

Ako profesionálny dôstojník v hodnosti nadporučíka vychoval veľké množstvo mladých vojakov. Táto skúsenosť bola dobrým základom pre jeho súčasnú pozíciu sociálneho pracovníka. V ľuďoch vyvoláva pocit istoty a dôvery. Ivan Mirga.

Z mojich vojakov som vždy chcel vychovať najmä slušných ľudí

Hovorí sa, že vyrastať v harmonickej rodine je dobrý základ pre šťastný život v budúcnosti. V akej rodine ste vyrastali vy?

Mám jedného brata. Obaja moji rodičia celý život ťažko pracovali. Dokonca aj teraz, v dôchodkovom veku, je otec stále zamestnaný. Moje detstvo bolo veľmi radostné, za to ďakujem mojim rodičom.

Vďaka čomu ste mali detstvo také bezstarostné?

Mal som všetko, čo som potreboval, nikdy mi nič nechýbalo, všetko mi bolo dopriate. Rodičia podporovali aj môj najväčší koníček, futbal.

Detstvo ste si užili naplno. Mali ste aj iné záľuby okrem futbalu?

Po škole sme vždy chodili s kamarátmi hrať futbal alebo na prechádzky do lesa. Nikdy sa nestalo, že by som bol doma a nemal by som čo robiť. Mal som však aj svoje povinnosti okolo domu, keďže sme bývali na dedine. Chovali sme sliepky, ovce, prasatá, o ktoré sa bolo treba starať.


Ivan Mirga:

Narodil sa v Spišskom Štvrtku. So svojou manželkou, dcérou a synom žijú v Spišskej Novej Vsi. Pracuje na Úrade splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity na pozícii stratégie a regionálnej politiky. Po ukončení vojenskej vysokej školy sa zamestnal v armáde. Spočiatku s titulom veliteľa čaty, veliteľa roty, neskôr získal hodnosť nadporučík. Po otvorení detašovaného pracoviska Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Spišskej Novej Vsi vyštudoval odbor Sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo. V minulosti sa venoval súkromnému podnikaniu v stavebnej činnosti a bol zamestnaný ako sociálny pracovník na Mestskom úrade v Poprade. V súčasnosti prednáša externe na Katedre sociálnej práce Katolíckej univerzity v Ružomberku a Masarykovej univerzity v Brne predmety sociálna politika, základy sociológie a dejiny sociálnej práce. Je členom asociácie rómskych učiteľov a pedagógov v SR a spolku rómskych spisovateľov. Zúčastňuje sa rôznych školení so zameraním na získavanie zručností v sociálnej a politickej oblasti. Obľubuje šport, literatúru faktu a kultúrne podujatia.

Záľuba v športe a v prírode vám ostala aj naďalej, keď ste sa rozhodovali pre strednú školu?

Riaditeľ základnej školy, ktorú som navštevoval, sa dohodol s mojimi rodičmi, aby mi dali prihlášku na gymnázium, o čom som ja vôbec netušil. Nechcel som študovať na gymnáziu, pretože ma v tom čase fascinovala príroda. Mal som veľa kníh a encyklopédií o prírode a chcel som ísť študovať veterinu do Košíc. Napriek tomu som išiel na prijímacie skúšky na gymnázium do Levoče, a tam som aj zostal. Teraz už nebohý riaditeľ našej základnej školy bol pre mňa najväčšou autoritou a mal som ho rád. Keď si on prial, aby som išiel na gymnázium, tak som na to pristúpil.

Po gymnáziu ste študovali na, povedzme, neštandardnej vysokej škole. Čo vás k tomu doviedlo?

Môj starý otec bol vojakom v slovenskej armáde a počas druhej svetovej vojny, keď mal okolo dvadsať rokov, ho zajali Nemci. Dostal sa do koncentračného tábora Dachau v Nemecku. Starého otca som miloval nadovšetko. Vnútorne ma inšpiroval v mojom rozhodnutí ísť po gymnáziu na vojenskú vysokú školu do Vyškova na Morave. Chcel som byť vojakom z povolania, pretože sa mi to páčilo, ale imponoval mi aj poriadok a systém v armáde. No aj napriek tomu, že som vojak z povolania, som proti každému zabíjaniu.

Ako nadporučík ste vychovali veľa mladých vojakov. Museli ste si užiť veľa „zábavy“.

Z armády mám veľmi pekné zážitky a pekné spomienky na vojakov, kolegov či systém práce. Pracoval som najskôr v Československej armáde, potom v Slovenskej. Počas svojej práce v armáde som vychoval približne dvetisícpäťsto vojakov, ktorí odišli do civilu. S pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že keď vyšli z výcviku, stali sa z nich úplne iní ľudia, stali sa z nich chlapi. Ako nováčikovia boli rôznorodí, niektorí mali psychické problémy, alebo neboli dostatočne vychovaní. Nesmierne ma teší, ak som mal len trochu zásluhu na tom, že sa z nich stali slušní ľudia.

Práca v armáde, najmä s nováčikmi je istotne vyčerpávajúca. Ako ste to zvládali?

Zvládal som to, no nakoniec som z armády odišiel kvôli rodine. Bol som ženatý a s manželkou sme mali dve malé deti. Slúžil som ďaleko od domova, v Komárne, predtým ešte v meste Stříbro pri Plzni. Snažil som sa dostať čo najbližšie k domovu, ku svojej rodine. Keď som odišiel z armády, zo začiatku som bol nezamestnaný a evidovaný na Úrade práce. Trvalo to asi rok, až kým som odišiel do Čiech pracovať ako živnostník v stavebnej oblasti. Naučil som sa stavať domy, murovať, betónovať, obkladať a podobne.

Ako ste sa dostali k sociálnej práci?

Už počas služby v armáde som si povedal, že musím ísť študovať aj na civilnú vysokú školu. Keď som sa dozvedel, že Univerzita Konštantína Filozofa otvorila pobočku v Spišskej Novej Vsi, prihlásil som sa a na prijímacích skúškach som prešiel dokonca s najvyšším počtom bodov. Vyštudoval som odbor Sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo.
Starého otca som miloval nadovšetko. Vnútorne ma inšpiroval v mojom rozhodnutí ísť po gymnáziu na vojenskú vysokú školu do Vyškova na Morave.
Keďže mám blízky vzťah k etike aj k filozofii, z čoho sociálna práca vychádza, nemal som veľmi nad čím uvažovať. Veľké plus bolo, že som mohol študovať v blízkosti domova. Sociálna práca je práca s ľuďmi a ja som už ako vojak pracoval s rôznymi ľuďmi a myslím si, že to s nimi viem.

Mali ste aj vedecké ambície, chceli ste si spraviť doktorát, ako to dopadlo?

Keď som skončil vysokú školu na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa, rozhodol som sa, že si chcem urobiť doktorát. Pokračoval som aj v PhD. štúdiu, ale kvôli nedostatku financií a času som ho musel ukončiť. Päť rokov štúdia práce s ľuďmi nestačí, treba sa tomu venovať celý život a stále sa zdokonaľovať. Odbor Sociálna práca je kontinuálne štúdium. Nešiel som študovať preto, aby som mal titul, ale aby som hlbšie videl do oblasti sociálnej práce.

Prezradíte nám vaše tajomstvo, ako dobre vychádzať s ľuďmi? Prečo si myslíte, že vám táto práca ide?

O práci s ľuďmi sa právom hovorí, že je veľmi namáhavá. Ľudia však na mne vidia, že im neklamem a som k nim spravodlivý. Keď niečo sľúbim, tak to dodržím. Pracujem aj s rómskou komunitou a ľudia vedia vycítiť, čo je vo mne.

Aj v súčasnosti sa venujete sociálnym záležitostiam?

Momentálne pracujem na Úrade splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity v Spišskej Novej Vsi. Ťažisko mojich povinností spočíva v práci s ľuďmi. Jednám so samosprávami, štátnymi orgánmi, primátormi, starostami, ale, samozrejme, aj s rómskymi komunitami.

Aké problémy najčastejšie riešite? Čo je náplňou vašej práce?

Škála mojej práce je veľmi široká, je to rôznorodé. V poslednej dobe sa aktuálne zaoberám havarijnými situáciami v obciach, napríklad požiarmi. Ďalej sú to rôzne administratívne veci týkajúce sa žiadostí adresovaných štátnym orgánom alebo okresným súdom. Najmä musím veľa komunikovať, vyjednávať, rokovať s ľuďmi.

Povedali ste, že vaša práca vo veľkej miere súvisí s rómskou komunitou. V čom konkrétne?

Na Slovensku je nesmierne veľa rómskych komunít. Ja mám na starosti 134 obcí, kde žijú rómske spoločenstvá. Každá jedna rómska komunita je úplne iná, ale podstata ich problémov je rovnaká. Mojou úlohou je s nimi komunikovať, usmerňovať ich. Robím im poradenstvo, ich problémy riešim cez štátne orgány, starostov alebo zastupiteľstvá. Niekedy úplne stačí, keď si tých ľudí vypočujem. Potrebujú sa vyrozprávať zo svojich problémov, majú veľa neuspokojených potrieb.

Problémy v rómskych komunitách väčšinou súvisia so zhoršenými životnými podmienkami.

Problémy sú rôzne, zložité a ťažké. Všetko závisí od ľudského prístupu, ako sú poskladané obecné zastupiteľstvá, ako sú ľudsky a odborne pripravení starostovia a primátori. Naposledy som riešil prípad bývania. Rodina mala nedostatočné hygienické podmienky na bývanie. Upovedomil som starostu obce, aby poskytol finančné prostriedky z obecného rozpočtu na opravu omietok a kanalizácie. V decembri minulého roku došlo k veľkému požiaru v jednej obci. Keď som videl v akých podmienkach po požiari tí ľudia žijú, že deti sú nahé, špinavé, nemajú kde spať, veľmi ma to zarmútilo. Náš úrad má práve na starosti zabezpečiť bývanie alebo financie ľuďom, ktorí sú poškodení.

Cítili ste sa byť niekedy v živote diskriminovaný kvôli svojmu rómstvu? Alebo ste sa stretli s diskrimináciou vo svojom okolí?

Aj keď to možno znie neuveriteľne, ale ja osobne som sa nikdy vo svojom živote nestretol s rasizmom alebo diskrimináciou. Narodil som sa a vyrastal som v Spišskom Štvrtku. Tu sú vzťahy medzi väčšinovým obyvateľstvom a Rómami na inom stupni, ako je to v iných obciach. Na Slovensku však dochádza vo veľkej miere k diskriminácii.

V čom vidíte východisko pre obe strany? Čo by bolo ľudským riešením pre spoločnosť ako takú?

Základným riešením je, aby sa zmenil postoj väčšinového obyvateľstva k rómskemu. Je to v podstate úplne jednoduché. Ak sa toto nezmení, Rómovia nebudú môcť žiť plnohodnotným, dôstojným životom. Nie sú schopní uspokojiť si tie najzákladnejšie ľudské podmienky, ako je bývanie alebo vzdelanie. Ďalším problémom je nedostatok pracovných príležitostí. Každý človek, ktorý žije v tejto spoločnosti, je predovšetkým človekom, až potom príslušníkom nejakej národnosti.

Vy ste Róm, pracujete s Rómami, denne riešite ich problémy. Aký je váš pohľad na rómsku komunitu?

Veľká časť ľudí z rómskych komunít sú slušní ľudia. Niektorí sú dlhodobo nezamestnaní. Ide najmä o viacpočetné rodiny, ktoré doslova bojujú so životom. Nemôžem ich kritizovať za to, že zneužívajú systém, aj keď je to pravda. Mám sa čudovať, že sú takí? Sám viem zo svojej práce, že malé deti nejedia aj dva dni. Od človeka, ktorý žije v osade, nemôžeme čakať, že sa bude správať konformne, bude sa vedieť vyjadrovať, že bude vzdelaný, rozumný. Nemôžeme takýmto ľuďom upierať právo na život. Každá jedna dezintegrácia spoločnosti je spoločensky umelo vyvolaný jav. Čomu ich spoločnosť naučí, takí budú.