Rozhovor:
Ida Biháriová

Ida Bihariová je živým dôkazom toho, že majorita dokáže dôverovať Rómke zamestnanej vo finančnom sektore. Aj napriek ťažkej chorobe ju neopúšťa entuziazmus a naďalej pomáha svojim známym s úradníckymi záležitosťami.

Nikoho som nesklamala

Viac ako tridsať rokov ste boli zamestnaná v banke. Bol to vždy váš sen pracovať v tomto odvetví?

Do banky som sa dostala po ukončení strednej ekonomickej školy. Mojím snom bolo študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže ma na vysokú školu neprijali, poslala som si viacero žiadostí o prácu. Od niektorých úradov som dostala odpoveď, od niektorých nie. Jednou z oslovených inštitúcií bola aj Štátna banka československá. Keďže sa mi ani z tade neozvali, rozhodla som sa tam ísť spýtať osobne. Na pohovor som išla s mojou mamou, vtedy už staršou paňou, rovno za riaditeľom Kolomanom Križanom. Pôsobila som veľmi nesmelo, bola som neskúsené dievča z dediny. Istotne aj pre riaditeľa bolo neobvyklé, aby na pohovor prišlo takéto dievča, ešte k tomu s mamou. Napriek tomu si povedal, že mi dá šancu a zamestná ma. Do banky som nastúpila 1. septembra 1976.


Ida Biháriová:

Narodila sa v roku 1956. Momentálne žije v Trnave so svojím manželom a majú spolu dcéru a syna. Po ukončení strednej ekonomickej školy sa zamestnala na celých tridsať rokov v Národnej banke československej. Keď ju postihla rakovina štítnej žľazy, bola nútená opustiť prácu, ktorú milovala, a ísť do invalidného dôchodku, ale aj napriek tomu sa neustále venuje úradníckej činnosti. Priateľom a známym pomáha písať žiadosti, vybavovať nedoplatky za vodu, alebo vybavuje maily úradom. Zároveň je to aj jej najväčšie hobby. Okrem toho sa zaujíma o medicínu a zbožňuje staré české filmy. Ida Bihariová je filantrop a veľmi obetavá osoba, ktorá vyžaruje pozitívnu energiu.

Mali ste teda šťastie. Ako si spomínate na svoje začiatky v banke? Ako vás vnímali kolegovia?

Niektorí neboli nadšení. V živote nevideli robiť Rómku v banke. Zo začiatku som cítila tlaky od niektorých kolegov, ale po čase, keď zistili, aká je moja povaha, že som pracovitá, dochvíľna a som ochotná pracovať aj po pracovnej dobe, veľmi si ma obľúbili. Za tie roky, čo som tam odpracovala, nemôžem povedať, že by mi niekto dal pocítiť, že som Rómka. Celých 30 rokov to bol môj prvý aj posledný zamestnávateľ.

A čo klienti? Nebolo to pre nich nezvyčajné, že Rómka pracuje vo finančnom sektore?

Môžem povedať, že klienti si ma veľmi obľúbili. Zo všetkých kolegýň, klientskych pracovníčok, som ja mala najväčšiu agendu, najviac otvorených účtov. Dokonca si zákazníci prekladali účty od niektorých kolegýň ku mne, aby som ich spravovala. Viedla som účty veľkým strategickým podnikom, všetkým družstvám v okrese, politickým stranám, neziskovým organizáciám, súkromným firmám či lekárom. Veľa účtov som spravovala ja a vybavovala som ich komplexne. Otvárala som účty, vydávala som peniaze, mala som zahraničnú menu, vkladné knižky a mnoho iného. Dá sa povedať, že som robila všetko k úplnej spokojnosti. Do práce som chodila s veľkou láskou a veľmi ma táto práca napĺňala.

V banke ste pracovali aj počas zmeny režimu, ktorá sa dotkla aj sveta financií. Zvládali ste to?

V čase, keď sa otvorili hranice a menili sa naše peniaze za valuty, nosili mi dokonca klienti peniaze domov, aby som im ich zamenila, nech nemusia stáť dlho v radoch. Tiež v období, keď sa kolkovali peniaze, nosili mi ich domov, aby som ich okolkovala. Verili mi a nikdy mi nedali pocítiť, že som Rómka. Doteraz vychádzam s mojimi klientmi veľmi dobre. Keď sa náhodou stretneme v meste, nikto ma neobíde bez toho, aby sa ma neopýtal, ako sa mám. Keď sú Vianoce, myslia na mňa, posielajú mi vianočné pozdravy. Veľmi ma teší, že som mala taký dobrý vzťah so zákazníkmi a vážili si ma.

Po tridsiatich rokoch ste v banke skončili. Prečo?

V banke som prestala pracovať, pretože sa u mňa objavilo onkologické ochorenie štítnej žľazy. Podstúpila som ťažkú operáciu, po ktorej mi ochrnuli hlasivky a dlho som nerozprávala, iba šepkala. Moja diagnóza vyžadovala dlhodobú liečbu. Šesť rokov vkuse som brala každý rok rádioaktívny jód. Tým pádom som musela z práce odísť do invalidného dôchodku.

Pochádzate zo šiestich detí. Pre žiadnych rodičov zrejme nie je jednoduché postarať sa o takú veľkú domácnosť.

Mám päť sestier a jedného brata. Ja som najmladšia. Rodičia nás vychovali vo veľmi skromných a chudobných podmienkach, ale mojej matke a otcovi vždy záležalo iba na tom, aby nám zabezpečili vzdelanie. Najdôležitejšie hodnoty pre nich boli čestnosť a vzdelanosť. Všetci moji súrodenci sú vzdelaní, ich deti takisto dosiahli vysokoškolské vzdelanie. Mám v rodine programátorov, právnikov aj inžinierov.

Myslíte si, že keby ste sa nenarodili do integrovanej rodiny a nemali by ste šťastie na ústretových ľudí, akým bol napríklad aj spomínaný riaditeľ banky, vyzeral by váš život inak?

Ja som mala šťastie, že som sa narodila do dobrej integrovanej rodiny. Mala som skvelých rodičov a dobrých učiteľov už na základnej škole, ktorí ma vedeli motivovať. Takisto výborného riaditeľa, Kolomana Križana v zamestnaní, ktorý ma v banke podržal a snažil sa ma obhájiť pred ostatnými, keď so mnou neboli spokojní. Keby som sa narodila v osade, kde majú deti ťažké podmienky, určite by znel môj príbeh inak.

Motivácia pri štúdiu je dôležitá, zvlášť zo strany pedagógov. Mali ste záujem o štúdium? Bolo niečo, v čom ste vynikali?

Poviem pravdu, nemala som veľmi záujem študovať. Dala som si prihlášku za predavačku. Učil ma ale zástupca školy, a ten si všimol, že mám dobrú logiku. Keď niekto nevedel vypočítať príklady z matematiky, učiteľ vyvolal k tabuli mňa, lebo som to ako jediná dokázala zvládnuť. Na základe toho mi povedal, že je ma škoda za predavačku, opraví mi prihlášku a pôjdem študovať na strednú školu, lebo ako povedal, som múdra a mám talent. Dostala som sa na strednú ekonomickú školu. Na strednej škole si ma učitelia obľúbili, lebo som sa snažila a študovala som s vyznamenaním. Nikto mi nedal pocítiť, že som Rómka, dokonca ani spolužiaci. Vždy som mala dobré vzťahy, či v škole alebo na pracovisku. Vedela som sa vždy prispôsobiť.

Nepociťovali ste nedôveru od ľudí, ktorí vás nepoznali?

Niekedy sa mi stalo, že od ľudí, ktorých som nepoznala, som pociťovala určitú nedôveru, že som Cigánka, predsa len mám inú farbu pleti. Ľudia, ktorí ma poznajú a bývajú so mnou v paneláku tridsaťštyri rokov, vysokoškolsky vzdelaní lekári, tí ma nikdy neponížili. Spomínam si na jeden incident, keď sme išli s dcérou na vianočné trhy. Stáli sme pri stánku v rade, aby sme si niečo kúpili. Pred nami bola jedna pani, ktorá keď sa otočila a pozrela sa na mňa, hneď si skryla kabelku pred seba, aby som jej nedajbože niečo nezobrala. Vtedy mi to prišlo veľmi ľúto a cítila som sa ponížená. Keby tá pani vedela, že ja mám odpracovaných tridsať rokov v bankovníctve a chodila som do bankového trezoru robiť revízie, tak by si asi o mne nemyslela, že by som bola schopná ísť niekomu do kabelky.

Ste dlhé roky vydatá. Sú aj vaše rodinné pomery také harmonické, ako ste mali napríklad na pracovisku?

Vydatá som tridsaťštyri rokov a mám dve deti. S mužom sme obidvaja ťažko ochoreli. On prekonal rakovinu lymfatických uzlín, keď boli deti ešte malé. Deťom som vždy hovorila, aby sa nebáli, že pokiaľ budem pracovať ja, budú môcť študovať. Dcéra začala študovať prvý rok v Bratislave na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, keď som ochorela na rakovinu štítnej žľazy. Bolo to vtedy ťažké, študovala v ťažkých podmienkach. Syn bol vtedy na strednej škole. S Božou pomocou sa nám to ale nejako podarilo. Som šťastná, že dcéra je teraz úspešná právnička v Bratislave. Syn študuje na Prírodovedeckej fakulte informatiku. Aj napriek tomu, že sme obidvaja s manželom ochoreli a žijeme iba zo skromných invalidných dôchodkov, tak ma teší aspoň to, že mám veľmi nadané deti, za ktoré sa nemusím hanbiť.

Keby tá pani vedela, že ja mám odpracovaných tridsať rokov v bankovníctve a chodila som do bankového trezoru robiť revízie, tak by si asi o mne nemyslela, že by som bola schopná ísť niekomu do kabelky.
Keďže ste na invalidnom dôchodku, máte veľa voľného času. Ako ho trávite? Nenudíte sa?

Stále mám čo robiť, nemám také dni, že by som sa nudila. Neustále som v kontakte s ľuďmi zo sídliska. Prichádzajú za mnou, aby som im pomohla písať na počítači, posielať maily, takže sa venujem neustále mojej úradníckej práci, čo ma teší. Mám ešte aj malú mačičku, o ktorú sa s radosťou starám.

Ste Rómka, zrejme sa vás dotýka, keď niekto nadáva na Rómov. Čo si o tom myslíte?

Poviem pravdu, keď sa nadáva na Rómov, dosť sa ma to dotýka, niekedy ma to aj bolí. Veľká kriminalita je aj medzi majoritou, aj medzi Rómami. Ja sa Rómov nezastávam, ale každý človek, ktorý spácha trestný čin, má svoje meno, priezvisko a netreba hádzať všetkých Rómov do jedného vreca. Na to je zákon, aby odsúdil a potrestal každého jednotlivca. Nepáči sa mi to, že niektorí študovaní z nášho etnika sa boja priznať, že sú Rómovia. Ja som sa za to v živote nehanbila, pokiaľ som čestná a slušne žijem. Nad Rómov z osád sa vôbec nepovyšujem, pretože všetko závisí od prostredia, v akom sa človek narodí a od rodiny, v ktorej žije.