Rozhovor:
Alena Horváthová

Celý život sa s veľkou zanietenosťou a oddanosťou venuje rómskej problematike, či už v práci alebo ako vedúca v detskom rómskom súbore. Poskytnúť rodinné zázemie šiestim deťom si vyžaduje veľké úsilie, ale prináša radosť. Alena Horváthová, matka na plný uväzok.

S úsmevom vám poviem, že som druhá Matka Tereza

Počas svojho života ste si prešli viacerými zamestnaniami, dlho ste pracovali s knihami. Vždy ste si však aj profesionálne našli cestu k Rómom.

Po ukončení Strednej knihovníckej školy som nastúpila do Okresnej knižnice v Rimavskej Sobote. Pracovala som na pozícii knihovníčky jedenásť rokov. Ďalšie moje pracovné obdobie bolo v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote na oddelení rómskej kultúry. Bola to práca, ktorá ma veľmi nadchýnala a milovala som ju, pretože som konečne robila niečo, čo ma zaujímalo. Zbierala som informácie o Rómoch, skúmala som ich životy, tradície a robila som výskumy v regióne. Zorganizovali sme aj zopár výstav v našom múzeu. Neskôr som začala pracovať ako riaditeľka neziskovej inštitúcie v Informačnom a poradenskom centre pre Rómov, ktoré mi ukázalo nové obzory, ako im byť nápomocná.


Alena Horváthová:

Narodila sa v roku 1961. So svojím manželom Tiborom žije v Rimavských Janovciach. S manželom majú dve deti, syna Martina a dcéru Dianu. Od roku 2010 sa starajú o dve dievčatá, ktoré majú v pestúnskej starostlivosti a od roku 2011 majú dve dievčatá v profesionálnej výchove. Alena Horváthová momentálne pracuje ako štátny radca v Regionálnej kancelárii Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity na Úrade vlády v Rimavskej Sobote. Prešla však pestrou škálou zamestnaní. Po ukončení Strednej knihovníckej školy v Bratislave sa zamestnala ako knihovníčka v Okresnej knižnici v Rimavskej Sobote, neskôr v Gemerskom múzeu. Popri tejto práci vyštudovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre bakalársky odbor Osvetová práca so zameraním na rómske spoločenstvo a magisterský odbor Sociálna práca. Počas celej svojej pracovnej kariéry sa aktívne zaoberá rómskou problematikou, či už to bolo v Gemerskom múzeu na pozícii etnografa so zameraním na rómske etnikum, v Klube rómskych žien alebo ako vychovávateľka v Reedukačnom detskom domove v Čerenčanoch. Rómskym deťom sa venuje aj vo svojom voľnom čase ako vedúca v detskom rómskom súbore.

Vyriešiť problémy Rómov je však pre celú spoločnosť zatiaľ nezvládnuteľná úloha.

Stále som mala pocit, že som nespravila všetko pre to, aby som mohla pomôcť Rómom. Ja sa mám dobre a chcem, aby sa tak mali aj ostatní. Chcela som sa najmä venovať rómskym deťom a mládeži. Môj záujem o rómsku problematiku ovplyvnil moment, keď som v roku 1986 videla záznam z Východnej, kde vystupovali Rómovia. Veľmi sa mi to zapáčilo a začala som sa postupne zbližovať so svojou rómskou príslušnosťou, ktorú som si dovtedy veľmi neuvedomovala. Založila som detský rómsky súbor, ktorý vystupoval na rôznych vystúpeniach v rámci mesta a boli sme aj v Maďarsku. Zaujímavé je, že do tohto súboru chodili aj deti z najchudobnejších rodín. Nadchýnala ma ich autenticita vo folklóre, v tanci a bola som šťastná, že sa môžem venovať rómskej kultúre. Táto skúsenosť ovplyvnila moje ďalšie rozhodnutie začať študovať na vysokej škole. Po roku 1990 bola možnosť študovať na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde otvorili Katedru rómskej kultúry. Popri práci som študovala osvetovú prácu a skončila som s magisterským titulom v odbore Sociálna práca.

Máte vo vašom momentálnom zamestnaní miesto na to, aby ste mohli pomáhať ľuďom?

Moja momentálna práca je o niečom inom, keďže zastávam pozíciu štátneho zamestnanca. Mnohé veci, ktoré som vykonávala v občianskom združení, sa tu nedajú robiť. Viacerí klienti, ktorí ma teraz navštevujú, ma poznajú z obdobia, keď som pracovala ako riaditeľka poradenského centra pre Rómov. Veľakrát prídu za mnou so žiadosťami, sťažnosťami, ktoré sa mojej pracovnej pozície netýkajú, ale nedá mi to, aby som ich poslala preč, tak sa im snažím pomôcť. Mne osobne sa na mojej práci páči to, že môžem vstupovať do rozhodnutí, ktoré môžu ovplyvniť život Rómov k lepšiemu.

Keď ste boli dieťa, nedávali vám zrejme veľmi najavo, že ste iná. Zapadali ste do majority. Napriek tomu sú vaše väzby na „rómskosť“ veľmi silné.

Moje detstvo sa nelíšilo od detstva iných, nerómskych detí. Nikdy som si neuvedomovala, že som Rómka. Mala som veľa nerómskych kamarátok, možno aj preto, že som sa dobre učila a svojím spôsobom som nebola iná ako ostatné deti. Nikdy sa na tento problém v minulosti nepoukazovalo tak, ako sa naň poukazuje dnes. Veľmi ma zamrzí, keď sa dozviem, že aj deti, ktoré majú dobré výsledky v škole, prídu domov s tým, že im hovorili, že sú Rómovia. Stalo sa to aj nám. Mám dve dievčatká v pestúnskej výchove. Dcérka prišla domov a povedala mi, že spolužiaci jej povedali, že sme Rómovia a kradneme. Ja som sa na tom iba zasmiala a uvažovala som, ako jej mám vysvetliť, že to tak nie je. Ukázala som jej to na jednoduchých prípadoch. Chodíš do školy čisto oblečená? Chodíš. Učíš sa ako ostatné deti? Učíš. Si nejakým spôsobom iná? Nie, možno si trochu hnedá. Ak ťa tvoje kamarátky nevedia brať takú, aká si, tak sa s nimi nekamaráť.

Veľkú úlohu vo vašom živote zohráva rodina. Láska k deťom a dobrosrdečnosť vaša i vášho manžela dala domov deťom, ktorým to nebolo dopriate.

Po strednej škole som sa prihlásila na Fakultu sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, konkrétne na Moja rodina je pre mňa všetkým. S manželom máme dcéru a syna. Syn má tridsať rokov, má ukončenú vysokú školu a venuje sa rómskym deťom. Učí na Strednej umeleckej škole v Hnúšti. Dcéra končí tento rok Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Moji rodičia ma naučili, že najdôležitejšie je vzdelanie a podľa toho sa snažím vychovávať aj moje deti. My sme rodina, ktorá sa snaží vzdelávať, pretože si uvedomujeme dôležitosť vzdelania v dnešnom živote. V obci, kam sme sa presťahovali pred dvoma rokmi, sme si kúpili veľký dom. S manželom sa nám zdalo, že je veľmi veľký. Napadlo nám, že by sme mohli pomôcť deťom, ktoré nemali šťastie mať takých rodičov, ako sme my. Pred rokom a pol sme sa rozhodli zobrať si dve deti do pestúnskej výchovy. Sú to dve dievčatká, sestry, ktoré majú sedem a osem rokov. Snažíme sa ich vychovať tak, ako sme boli vychovaní my a ako sme vychovali naše deti. Navyše, aby nám nebolo až tak smutno, od septembra minulého roku máme ďalšie dve dievčatá, ktoré má manžel v profesionálnej výchove.

Nemali vaše nebiologické dcéry problém adaptovať sa do rodiny a do prostredia, v ktorom žijete?

Fungujeme ako normálna rodina. Máme z toho dobrý pocit, pretože keď k nám prišli tieto deti, mali vsugerované, že Rómovia sú zlí a kradnú. Keď som išla s mladšími dievčatami po ulici, na ktorej bol schátraný domček, povedali mi, že tu žijú cigáni. Veľmi som ich vtedy zahriakla a vysvetlila som im, že sú to takí istí ľudia ako my Rómovia, len sú chudobní. Dievčatá sa už samy vedia identifikovať, že sú Rómky a žijú v rómskom prostredí. Snažím sa s nimi rozprávať o kultúre, tancujú v mojom rómskom súbore, poznajú rómske pesničky. Ani staršie dievčatá nemali problém zvyknúť si. Dnes sa už rozprávajú so mnou aj po rómsky. Je dôležité, aby si uvedomili, kto sú, aby sa zaradili do spoločnosti. Možno budú mať v budúcnosti o to menej problémov.

Máte aj dospelé deti, ktoré už majú svoj vlastný život. Napriek tomu, ako prijali vaše rozhodnutie osvojiť si cudzie deti a dať im domov?

Moja rodina bola oboznámená s rozhodnutím, že by som chcela byť pestúnskou mamou. Manžel brával domov cez víkendy deti z reedukačného centra. Naše deti boli prvé, s ktorými sme sa s manželom o tom rozprávali a od malička sme ich učili, že treba pomáhať aj iným, takže ony s tým nemali problém. Tak isto ani mojej mame to neprekážalo. Veľmi rýchlo si ju dievčatá obľúbili, pretože nikdy nemali starých rodičov. Je veľmi potrebné oboznámiť aj širšiu rodinu s tým, že budete mať nové prírastky, aby si na to navykli, pretože je ťažké vidieť, ak niekto z rodiny tieto deti neberie ako naše.

Často sa pohybujete medzi Rómami žijúcimi v rôznych životných podmienkach. Majú podľa vás všetci Rómovia rovnaké predpoklady na lepšiu budúcnosť?

Rómska komunita je mi veľmi blízka. Je však rozdiel, keď hovoríme o komunite, ktorá žije v usporiadaných pomeroch, kde Rómovia majú prácu, a o komunite, ktorá žije v marginálnej spoločnosti niekde v osade. Mám veľké šťastie, že keď prídem do rodiny, ktorá žije v osade, všade ma príjmu a majú ku mne dôveru. Nerozprávam sa s nimi vždy iba pekne, často im aj po rómsky vynadám, keď vidím, že deti chodia vyzlečené, alebo nemajú uvarené, upratané. Vždy ma poteší, keď ma počúvnu a dajú mi za pravdu. Nemôžeme všetkých Rómov hádzať do jedného vreca.
Fungujeme ako normálna rodina. Máme z toho dobrý pocit, pretože keď k nám prišli tieto deti, mali vsugerované, že Rómovia sú zlí a kradnú.
Rómovia, ktorí žijú v horších podmienkach, nemajú prácu a žijú z dávok v hmotnej núdzi, sú na tom tak isto ako nezamestnaní ľudia. Treba ich chápať, nemajú záujem byť nezamestnaní. Bohužiaľ, v regióne, v ktorom žijeme, je vysoká nezamestnanosť. Títo ľudia nemajú vzdelanie, majú dokončenú iba základnú školu, nemajú motiváciu pokračovať ďalej na strednej škole, lebo nevedia, čo bude potom.

Čo by mohlo podľa vás pomôcť dobrému spolunažívaniu Rómov a nerómov na Slovensku?

Dobrým receptom na spolunažívanie Rómov s nerómami by bolo, keby sa napríklad prideľovali byty Rómom a nerómom a žili by vedľa seba. V súčasnosti je to tak, že pokiaľ si chce Róm kúpiť dom v nejakej dobrej lokalite, nechcú ho tam. Pomohlo by aj to, keby sme sa navzájom vedeli rešpektovať a počúvať a neodsudzovali by sme sa iba na základe farby pleti. Poznám veľa nerómov, ktorí Rómov chápu a chcú im pomáhať.